Warlord

VLOČKY ISTOTY

 

Nezavolal som jej.  Počula by môj zlomený hlas a to som vážne nechcel. Sedela na pohovke a každé tri minúty kontrolovala zmeškané hovory na svojom mobile. O nejaký čas sa postavila k oknu a hľadela. Na uponáhľaných ľudí dole na ulici, na fajčiarov na balkónoch oproti, na svoje orchidey, ktoré ju robili dôležitou. Bola aj pre mňa. A aj tak som ju nepoctieval svojou prítomnosťou. Hľadela na svoj odraz v okne a prestala myslieť. Aj pri tom bola krásna. Prestala kontrolovať svoj mobil a ja som bol spokojný. Zacítila teplé oči a išla si ľahnúť na pohovku. Oči mala široko otvorené a dívala sa na strop. Bola biela a tak ďaleko od života. Chcel som jej dať svoje teplo.  Chcel som ju ľúbiť, zbožňovať. Bola ako malé dievčatko so žiarivým leskom v očiach, keď jej stiekla slza po líci. A za ňou druhá. Až neskôr som si uvedomil, že pohovka bude onedlho premočená kvôli mne.

 

Neviem, prečo som urobil to gesto, keď na to nie som zvyknutý, ale podchvíľou som už držal kľučku jej vchodových dverí.  Nechcel som jej volať, lebo by počula môj zlomený hlas a teraz som stál pred jej dverami. Hľadala niekoho ľudského a stál som tam ja. Chcela bozkávať zamilovaného a stále som tam stál ja. Položil som dlaň na dvere a snažil sa zachytiť jej vzlyk, možno by mnou pohol. Plakala tichučko. Otočil som sa a odkráčal do svojho bytu. Veď žena má až vtedy krásne oči, keď už vyplakali veľa sĺz. Tak som ju nechal. Mal som to v povahe, ak sa odo mňa niečo očakávalo, vždy som urobil niečo iné. Lebo, mala ma rada a ja som ju bolel. Aj kvôli tomu bol ten náš vzťah chorý. Nezvykol som systematicky oblbovať, netuším ako som sa dostal do tejto spleti.

 

Vošiel som do svojho bytu – do spálne a sadol si na kraj postele. Vedľa plakalo moje dievča a ja som s ňou nebol. A nechcel byť. Možno je jednoduchšie nič nechcieť. Vzal som si bundu, zamkol a išiel po syna do škôlky. Cestou som naozaj rozmýšľal. Živili sme spolu moju divokú predstavu, že počkáme kým pre mňa vyrastie. Zatiaľ som stihol mať syna a ženu, ktorá kedysi vyšla z domu v bielych šatách a viac sa nevrátila. Odvtedy som chodil do parku so synom a priateľkou Ninou. Ona hovorila, že môj syn je nádherný, ale ľudia v parku si mysleli, že ho mám s ňou. V takých chvíľach som čakal, že mi pustí ruku, ale nepustila. Len s ňou som bol šťastný. Niekedy nechápala, že je prvou ženou, bez ktorej nemôžem spávať. Bol som zvedavý na všetko, čo sa jej týkalo, patrilo to k láske.

„Debilný človek na päť?“ Zaškerila sa na mňa moja priateľka pri lúštení krížovky.

„Ko...,“ skúšal som slušnosť.

„Naozaj si myslíš, že tam chcú mať napísané to, čo chcú?

„Bude to debil, láska.“

„Príliš jednoduché.“

„Príliš to komplikuješ. Tak to vynechaj.“

„Krížovka je sama o sebe komplikovaná. Preto existuje, aby si jednoduchí ľudia mali čím spestriť svoj čas.“

„Nie si jednoduchá, bambulka.“

Venovala mi lahodný úsmev, priložila si pero k perám a zažmúrila.

„Je to debil. Tak to vychádza.“

Urobila grimasu, že sa jej to nezdá. Ja som vstal, stisol ju a vložil jej kúsok z dezertu do úst.

 

Dni sme žili, nie prežívali. Ninu som mal duševne v hlave. Celý čas. Tak, že keď som v práci rátal koľko som ju nedržal a nehladil jej voňavé vlasy; po príchode domov som ju viedol do spálne. Chýbala mi. Nie vždy sme sa milovali, nie vždy som to od nej chcel. Chcel si s ňou len ľahnúť, túliť sa a kopírovať jej siluetu.

 

Vždy som miloval, keď sa ma niečo opýtala, ak nepoznala odpoveď.

„Kubko, čo mám ešte dať do vody so špagetami?“

„A čo si tam už dala?“ Pýtal som sa zo spálne.

„Nič.“

„Daj tam špagety hlavne,“ smial som sa.

„Tie som už dala joj. Veď vravím, že do vody SO špagetami.“

„Olej?“

„Ahá.“

Prekukol som ju. „A soľ, Ninka.“

„Nabudúce mi to už pôjde.“

„Viem,“ pobozkal som ju na líce a vzal syna na ihrisko.

 

Jej mama sa ma často pýtala, či mi na nej záleží a ja som zvykol odpovedať, áno. Vtedy sa spokojne odmlčala a nechala ma pozorovať moje dievča. Každý jej pohyb. Bola to moja najobľúbenejšia činnosť. Niekedy to vytušila a predvádzala sa, no nezmenila by ani jeden pohyb. Bola očarujúca. Netušil som, kam a na ako dlho moja žena odišla. Rozmýšľal som, či si niečo vzala so sebou, čo jej nie je momentálne zima v tých bielych šatách. Doteraz som sa neodvážil nahľadieť do jej šatníka. Asi by som zistil, že odišla navždy. Nemohla opustiť mňa a nášho syna. Nemohla. Nine – priateľke som sa nikdy nepriznal, že dúfam; že potrebujem vedieť, že moja žena je v poriadku. Bála by sa, že ju opustím. V hlave mi vírili otázky, ako vidí Nina našu budúcnosť. Môj syn vyzeral ako jej mladší brat. Prišlo mi to zvrátené. Ale sám som si navodil tento chorý vzťah. Sám som mal zvrátenú ženu... Miloval som však naše spoločné rána. Silno som Ninu objímal a pýtal sa, či neostaneme v posteli celý deň.

Jej ranná vôňa bola okúzľujúca. Sledoval som ako sa jej dvíhajú prsia pri pokojnom spánku. Cítila sa bezpečne. Blízko. Cítila ochranu. Keď sa človek ráno zobudí pri niekom, koho chce mať na celý život, tak ako Nina, cíti domov. Intimitu.

Dal som jej bozk a potom ešte tisíc. Chcel som ju pomilovať.

„Musím ísť do školy,“ smiala sa a pritom bojovala s mojimi rukami.

„Ráno ti to len prospeje,“ presviedčal som ju.

„Večer mi to prospeje ešte viac. Navyše Marko už rozťahuje hračky po byte, počuješ?“

„Tak ti dám aspoň jazyk do krku,“ zvalil som ju a nepustil.

Zahľadela sa mi do očí. Skoro som ju zjedol. Voňavú. Prirodzenú. Moju. Onedlho vyskočila a začala sa pripravovať. Nerád som sa v kúpeľni pozeral, ako opeknieva pre iných.

„Večer v tvojej posteli som predsa najkrajšia,“ povedali jej nádherné pery, keď som sa mračil. A ja som mohol ísť robiť raňajky. Mala viac intelektu ako ja. Chcela študovať a ja som jej v tom nebránil. Možno len otravoval dospeláckymi starosťami, ktoré na ňu ešte len číhali spoza zatvorených dverí riadnej dospelosti. Veď všetko jej ešte platili rodičia.

 

O môjho syna sa starala príkladne. Keď mu robila grimasy a on sa smial, pri pripravovaní mlieka, pri kúpaní; išiel z nej hmatateľný pokoj. Stal som sa závislým od nejakej osoby a každá pripútanosť je nebezpečná. Od nadobudnutia tohto pocitu som sa s ňou ešte veľakrát miloval, bozkával, hladil, prechádzal, hovoril jej, že ju ľúbim s takou štipkou rezervovanosti a ona sa ticho smiala. Potom som jej prestal robiť radosť, ona ma trestala a všetko ničila.

Pamätám si to len hmlisto:

Ona: Nevenuješ sa mi.

Ja: Venujem sa synovi aj tebe.

Ona: Venuješ sa synovi.

Ja: Rozdeľujem si svoj voľný čas.

Ona: Tak vidíš, nevenuješ sa mi.

Ja: To som nepovedal.

Ona: To hovorím ja.

Nikdy nebola útočná. Miloval som ju predsa.

Štuchla do mňa. „Jakub!“ Mykol som plecom. „Chcem sa chodiť prechádzať ako kedysi.“

Ja: Uhm.

Vzdychla. Sklopila zrak a odišla. Opustila. Nechcela byť v mojej prítomnosti. Človek v istom čase prestane chcieť niekoho pozornosť.

Ja som chcel, ale svoju manželku. Prečo, keď som miloval aj Ninu?

„Miluješ Lindu?“ Zakričala na mňa z kúpeľne.

„Áno,“ odpovedal som obratom.

„Ako to?“ prisadla si.

Bola rozvážna. Sledoval som pozorne jej dlane a bradu.

„Mám s ňou syna.“ Argumentoval som. Tak zrazu. Krkolomne som bránil neexistujúcu rodinu.

„Jakub...“ zaleskli sa jej oči. „A mňa miluješ?“ Bola odrazu taká mladá, moje dievčatko.

„Nadovšetko.“ Neklamal som.

„Aké to je, žiť s tým, že miluješ dve ženy?“

„Milujem vás rozdielne.“

„Jakub, prosím ťa.“ Ohradila sa. „Milovať, To je jeden cit. Nemá iné formy.“

Och, aká bola správna.

„Už ju neuvidíš.“

„Viem,“ povedal môj mozog. „Nechcem ju vidieť, Nina,“ zaklamalo moje srdce.

„Aha.“

Objal som ju, silno. Cítil som, ako sa uvoľnila. Dôverovala. Odovzdala sa. Hladil som ju po chrbte a vzlykala.

Odchádzal som od jej výčitiek znova s klamstvom.

 

Ráno som ju odniesol do školy a syna do škôlky. Cestou späť som zašiel do kaviarne. Objednal som si kávu a mätový čaj.

Rozmýšľal som, že Nina je veľmi mladá a ja veľmi skúsený klamstvami. Rozmýšľal som, prečo jej ničím mladosť tým, že klamem jej čistú dušu. Pozerám sa do tých jasných očí a moje pery vyslovujú niečo, čo sa ku nám dvom nehodí.

„Nina, poď si skladať puzzle,“ oslovil ju raz môj syn.

„..a toto dáme sem?“ Počúval som útržky rozhovorov pri ich práci.

„Nie, nie, nevidíš že toto patrí k oblohe?“ Oponoval jej môj syn.

„Ou, prepáč drobec.“ Usmievala sa.

Rozumeli si. S deťmi to vedela. Miloval som ich anjelské rozhovory.

 

„Dáte si ešte niečo?“ Vytrhla ma zo snívania servírka.

Zdvihol som k nej zrak. Bola to večnosť, kým som odpovedal.

Prečo Ninu od seba odháňam, keď som vždy chcel, aby moja manželka – partnerka mala s mojím synom takýto vzťah?

„Haló. Dáte si niečo?“ Opakovala vždy to svoje čašníčka.

„Nie, nedám. Zaplatím.“

 

Mal som túžbu stretnúť sa s niekým z mojej mladosti. S niekým, kto ma mal veľmi rád. Veľmi myslím veľmi. S niekým, kto bozkával moje pery. Išiel som za Patríciou.

Bola mudručká. Chcel som sa rozprávať. A ona sa vedela veľmi perfektne.

„Paty..,“ začal som nesmelo. Usmiala sa.

„Čo chceš v týchto končinách?“

„Nájsť životnú lásku,“ žartoval som.

„Tú už predsa máš, Jakubko,“ uistila ma.

„Ale jasné“

„Má málo rokov, daj jej priestor na vývin.“

„Veď ja na ňu netlačím.“

„Ani so synom?“

„Ako to myslíš?“

„Možno má pocit množstva povinností. Postavil si ju rovno do úlohy matky.“

„Nesťažovala si.“

„Aj keby, Jakub. Nevšimol by si si, že je to sťažnosť. Si chlap.“ „Nemôžeš milovať ženu, ktorá len porodila tvojho syna a viac ho nevidela, len preto, že si to zaslúži.“

„Uhm.“

„Nemyslíš, že skôr Nina, ktorá sa oňho príkladne stará, si to zaslúži?“

„To malé dievčatko ešte nevie, čo je láska a rodina.“

„Prosím?“

„Že to nepozná..“ zašepkal som. Hanbil som sa pred Patríciou, že hovorím také hlúposti.

Domov som sa vrátil neskôr večer. Nina už spala. Išiel som sa pozrieť na syna a on tiež spokojne odfukoval smerom k svojmu plyšákovi. Prezliekol som si pyžamo a zľahka ľahol ku Nine. Prebudila sa.

„Kde si bol?“

„Na vzduchu.“ „Nie je ti zima?“

„Trochu.“

Ponúkol som jej svoje teplo. Schúlila sa do klbka a hlavu schovala do môjho krku.

„Voniaš.“

„Pre teba.“

„Je mi s tebou dobre.“

„Mne tiež, Nina.“

„Aj s tvojím synom.“

„Uhm.“ Pohladil som ju.

Veď Niny sa tiež nikto nepýtal, či súhlasí so starostlivosťou o môjho syna. Robila to s láskou.

 

No ja som vo vnútri stále bojoval s niečím, čo mi bránilo s Ninou komunikovať ako kedysi.

Naozaj som sa snažil žiť vo svojom svete a pritom neničiť ten Ninin. Lebo ona bola to najkrajšie stvorenie. Boli chvíle kedy som ju objímal a láskal. Niekedy som sa, ale znova utiahol myšlienkami k svojej žene a ľutoval chvíle, keď som ju nemal. Vravel som si, že som ju mal vnímať stokrát pozornejšie, keď na mňa kedysi žmurkla. Pretože s Ninou nás spojila telesná vábivosť. So ženou ma spájala citlivosť a schopnosť vnímať bolesť druhej duše. Bola to túžba duše byť s dušou. Nie túžba tela byť s telom.

„Našiel si Lindu?“ Opýtala sa raz.

„Nie.“

„Nie?“

„Nie.“

„Za kým teda utekáš?“

„Chcem byť stratený.“

„Aha.“

Jej aha neveštilo nikdy nič dobré.

„Oživuješ Lindu.“

Po chvíli: „Budeš chcieť byť niekedy aj hľadaný?“

„Hľadala by si ma?“

„Chcel by si?“ Útočila znova protiotázkami.

„Áno,“ hanbil som sa.

„Ale to nie je fér.“ „Ja teraz tiež chcem, aby si mi dal pusu do vlasov.“

Nahol som sa k nej, no odtiahla sa.

„Vidíš.. nechceš,“ robil som hlúpeho.

„Takto nie, Jakub. Nikdy sme to takto nepotrebovali.“

Ticho.

Ticho.

V tom tichu som počul Patríciu ako vraví: „Vo vzťahu vždy jeden miluje viac.“ Keď som precitol, Ninu som nikde nenašiel.

Mal som ju rád, pokiaľ mi nezačala chýbať Linda. Nina to nechápala. Vlastne nikto to nemohol pochopiť. Bol som smutný, že mi chýba a nikdy ju neuvidím.

Do postele som neľahal ja, ale moja mŕtvola. Bolo mi zle.  Nina ležala vedľa mňa, ale nezobudila sa, možno naschvál, už som to nebol jej Jakub, pri ktorom sa zobúdzala rada. Išli mi zomrieť myšlienky od dvojakého sveta. Strašne málo som myslel na to, čo mám a strašne veľa som myslel na to, čo mi chýba.

Zrazu prišiel okamih, kedy som s Ninou nechcel byť a horlivo som pátral po svojej žene. Vtedy som vzal môjho syna a išli do nášho rodinného bytu. Už sme aj zabudli ako vyzerá. Vôbec sme sa do neho nevracali. Nemali sme dôvody.

Hľadal som odkazy, znamenia, čokoľvek, čo by mi napovedalo kam išla. Tak strašne tam voňalo po mojej žene. (Viem, prečo som sa tam nevracal.) Syna som niekedy odniesol k mojim rodičom, niekedy ostal s Ninou, ktorá rezignovala. Nepátrala po mne. Nečakala ma neskoro v noci pri zapnutej lampe v obývačke s hnevom v očiach. Cítil som z nej smútok. Bezmocnosť.

Pamätám si ako sme pozerali televízny program a Nina prerušila ticho:

„Je ti smutno za Lindou a chodievaš čoraz častejšie do vášho spoločného bytu, preto ma opúšťaš,“ trafila.

Mlčal som, mal som vlhké oči.

„Nedokážem proti nej bojovať. Neporodila som ti žiadneho syna, aby si ma za to ľúbil. Neviem.. neviem,“ jachtala. „Neviem si ťa získať späť.“

Stiekla jej slza po líci a ja som ju automaticky chcel utrieť, lebo som to takto robil vždy, no ani som sa nepohol a tým živil jej istotu, že mi je ľahostajná.

Nedokázala sa mi vzoprieť. Stala sa mĺkvou a mrazivou. Nedovolila mi sa jej dotknúť.

„Už si si vzal aj zubnú kefku. Aké symbolické.“ Hovorili jej pery a oči sa ani nepohli od televízora.

„No, áno..“ takmer som zašepkal.

„Prečo sa ti trasie hlas?“

„Netrasie sa mi,“ nenápadne som si odkašľal.

„Vadilo ti, že som bola matkou tvojho syna?“ Hádala príčiny.

„Nie.“

„Dobre, tak mu vezmi aj to lietadlo zo stropu jeho izby.“

Urobil som pohyb smerom k nej, no okamžite sa odtiahla. Mal som hrču v hrdle. Viete, takú, ktorá vám nedovolí povedať žiaden protiargument, no ani ospravedlnenie.

 

Išlo to samo. Z jej bytu postupne mizli moje a synove veci. Jej byt tým naozaj prázdnel. Niekedy je dobré nevedieť, o čo človek prichádza. Vtedy vraj neprichádza naozaj o nič. Syn sa veľa nepýtal, prečo sa to deje. Jeho sa však pýtala Nina. Kam chodievame. Prečo sa jej neukážeme. On jej takým detským výrazom odpovedal: „veď my sa s ockom vrátime, počkaj.“ Syna som jej prestal nosiť úplne. Niekedy som u nej prespal, varil jej kávu. Bozkával jej pery a ona sa ani nepohla. Nevykopla ma, aj keď na to mala právo. Vždy som jej sľúbil, že jej zajtra zavolám. A ona stále čakala. Raz mi povedala, že som rozkošný a niekedy tak zvláštne zdvorilý. Nijako jej to nepasovalo s tým, čo som jej urobil.

A niekedy ma vyrušil telefonát.

„Viem, že láska nie je žiadna súťaž, ale mám pocit, že mi chýbaš viac ako ja tebe.“

„To už nie je láska, Nina.“

Ticho.

„Žiadna krivda sa neudiala. To len my sme na nízkej úrovni pochopiť to,“ vysvetľoval som jej.

Vnímal som ju stokrát pozornejšie ako kedykoľvek predtým.

„Bála som sa ako vosk ohňa, že ťa jednou vetou stratím. Ktorou?“ Vyzvedala.

„Žiadnou. Žiadnou,“ hovoril som zreteľne.

„Hovorí z teba smútok.“

„Uhm.“

„Ale nie z nášho rozdelenia.“ „Nešťastný si bol so mnou a aj teraz si, lebo nemáš Lindu.“

Uvedomil som si, že trpieť je ľahké, ale prestať trpieť, to si nemôže dovoliť každý. A ja som trpel.

„Rozchod nie je prehra, je to stav. Nič viac,“ snažil som sa presvedčiť celé Slovensko.

„Veľmi som ťa ľúbila, Jakub. Ale aj ja som len človek,“ zložila.

Zmiereniam začala chýbať sladkosť, pomyslel som si. Vždy sa zamilujeme tak intenzívne, ako to naša duša momentálne potrebuje, vravela mi Patrícia. Lenže ja som veril v Nininu blízkosť a tá tu teraz nebola. Chcel som obe naraz. Celý čas. Bolo to hrozné.

 

Raz som sa v zime prechádzal v parku. Vločky pobehovali. Po dlhých mesiacoch odlúčenia som Ninu zbadal sedieť na lavičke. Zrýchlil som krok, aby som bol čo najrýchlejšie pri nej. Mal som ju rád. Človek môže mať niekoho rád a nemyslieť naňho. Lebo ja som myslel na Lindu. Bezpodmienečne.

Bez toho, aby si ma Nina akýmkoľvek úkosom pohľadu všimla, sa dvihla a kráčala v ústrety nejakému chlapovi. Vtisla mu bozk na pery a ja som sa vtedy premenil na hrnček, do ktorého niekto nalial vriacu vodu, ktorá pálila. Telo za telom plakalo. Sadol som si na tú lavičku a pozeral priamo do slnka, nech ma oslepí. Zapípala mi na mobile smska. Nina. „Je to škaredé vidieť milovanú osobu odchádzať? Veľmi silno mi stisol dlaň. A neviem kam ma teraz vedie. Ale ponáhľame sa. Bude to dobré.“

Ráno som, tak ako vždy odniesol syna do škôlky. Cestou mi prišla smska od Niny, nech jej zavolám. Často mi písala, no ja som nikdy netušil, kde sa práve nachádza. A nevolal som. Vrátil som sa domov a urobil si kávu.  Chytil hrnček a postavil sa k oknu vychutnať si stále ten istý výhľad.  Zrazu sa naproti v okne niečo pohlo. Odhrnula sa záclona a stála tam. Stála tam Nina po vyše pol roku. Nepatrne sa zaškerila do jasného slnka a ja som po jej boku márne hľadal jej chlapa. Nevedel som, či je šťastná alebo nie. Vždy som to, ale túžil vedieť. Po dlhom čase je však stret umelého sveta s reálnym bolestivý. Pozoroval som ju spoza mojich tmavých závesov.

Nezavolal som jej. Počula by môj zlomený hlas a to som vážne nechcel. Išiel som si na nej dušu vyláskať a oči vypásť. Odvrátila sa a začala plakať. Asi plakala vždy keď som jej ani raz nezavolal, keď ma požiadala. A teraz bolo moje dievča tak blízko. Vzal som bundu, išiel po syna a nechal som ju tam samu.